42. díl

Hürrem (Meryem Uzerli) neskutočne rozladí a rozzúri, keď medzi novou várkou otrokýň zbadá dve slušne oblečené, výnimočne pekné a svetlovlasé Rusky – a následne sa dozvie, že jedna z nich má potešiť Valide (Nebahat Çehre) a druhá sultána (Halit Ergenç)! Jej hnev naplno pocíti Nigar Kalfa (Filiz Ahmet), ktorá má dnes naozaj zlý deň – krátko nato si ju totiž zase podá zlostná Mahidevran (Nur Aysan), ktorá sa jej vyhráža, že ju hodí do ohňa, ak jej nedodá žiadané informácie o jej najväčšej sokyni! Na jej veľkú smolu ju však to najväčšie poníženie ešte len čaká. Keď sa totiž veľkovezír Ibrahim (Okan Yalabik) snaží nešťastnú strážkyňu háremu upokojiť, utešiť a osušiť jej slzy, ona sa nerozumne poddá svojím citom a pokúsi sa ho pobozkať – a on ju evidentne šokovaný a úprimne zdesený od seba odstrčí a vynadá jej, takže zahanbená s plačom utečie...

Kým Valide už tuší, aké rozhodnutie jej syn Sulejman v súvislosti s prehreškami svojho švagra, pašu Ferhata (Kıvanç Kılınç), asi spravil, sultánova druhá sestra a Ferhatova manželka, princezná Beyhan (Pınar Çağlar Gençtürk), zatiaľ vôbec nič netuší. Spolu s matkou a vernou Gülfem (Selen Ozturk) si totiž práve vychutnáva návštevu u sestry, princeznej Hatice (Selma Ergeç)... A tak kým sa Beyhan kochá krásami záhrady paláca na Konskom námestí, Ibrahim dá strážam rozkaz predviesť Ferhata pred Ríšsku radu, kde mu oznámi ortieľ sultánov i rady – trest smrti, ktorý bude vykonaný okamžite! Navyše veľmi ponižujúcim spôsobom, na zdôraznenie jeho veľkého previnenia voči samotnému vládcovi – dvojica katov ho udusí pevne utiahnutou slučkou povrazu...

Keď sultán v toto ráno vstával, počítal s tým, že bude musieť utešovať svoju zrútenú sestru, z ktorej spraví vdovu, no nerátal s tým, že on sám bude potrebovať útechu, pretože Beyhan stratí - rovnako ako Valide a Hatice... Úbohú nepeknú Beyhan totiž po tom, čo jej Sulejman oznámi, že jej manžel a otec jej detí bol súdený, odsúdený a popravený, zalejú slzy a panovníka zahrnie výčitkami – a potom mu ochromená žiaľom vykričí, že síce je jej vládcom, no už viac nie je jej bratom, jej rodinou... Rovnako sa zriekne i matky a sestry, pretože je presvedčená, že vedeli, aký údel jej manžela postihne a tajili to pred ňou. Na odchode z paláca Topkapi, pretože odmieta zostať žiť pod jednou strechou s tými, ktorí z jej detí spravili polosiroty, ešte varuje Hatice, že jedného dňa pochopí jej nešťastie – v ten deň, keď sultán pripraví o hlavu jej manžela!

Po tom, čo sa Hürrem dozvie, že jednu z nových otrokýň už chystajú na dnešnú noc, lebo ju strávi so sultánom, temer zošalie. Jej vnútro spaľuje neznesiteľná žiarlivosť, veľký hnev, trpké sklamanie a pocit obrovského poníženia. Najradšej by jej vyškriabala oči a vytrhala všetky vlasy, no keďže sľúbila, že nebude robiť problémy a zbytočné scény, pokúsi sa dať svojmu žiaľ priechod inak – vypustí na slobodu obe andulky, ktoré dostala do daru od sultána... No nepokoj sa z jej utrápenej duše nevytratí. Naopak, stále narastá. Napokon to už viac nedokáže vydržať a rozhodne sa pre zúfalý čin – v chvate vezme ostrú dýku a rozbehne sa do sultánovej komnaty! Vládcu jej príchod veľmi prekvapí, keďže očakával príchode novej konkubíny - ešte viac však, keď Hürrem vytiahne dýku. Keď sa jej napoly neveriacky, napoly pobavene spýta, či mu chce vziať život, nečakane silno ho zasiahne veľké zúfalstvo a rezignácia v jej hlase i očiach, keď dýku obráti rukoväťou k nemu, pevne zovrie jej čepeľ dlaňou, z ktorej na jeho krásne koberce začne stekať jej horúca krv, a podá mu ju s boľavou výčitkou, že vždy, keď je on s inými ženami, ona umiera každučký deň - tak nech ju radšej hneď zabije...