166. díl

Princezná Hatice (Selma Ergeç) sa už nevie dočkať svojej sestry Şah (Deniz Çakır), preto ju dosť rozladia správy, že jej sestra na poslednú chvíľu zmenila svoje plány a skôr, než do paláca a Konskom námestí, navštívi palác Topkapi. Tam už ju netrpezlivo čakajú Hürrem (Meryem Uzerli) a Afife (Sabina Toziya), ktorú Şah vníma ako svoju druhú matku... S veľkou radosťou a dojatím sa stretne i s Mehmetom (Gürbey İleri) a Mihrimah (Pelin Karahan), ktorých videla naposledy ako deti, a ich súrodencami. Na tomto príjemnom rodinnom stretnutí však chýba jeho hlava. Vládca (Halit Ergenç) totiž opustil palác, aby sa počas plavby na lodi Hızıra Reisa (Tolga Tekin) vážne porozprával s Ibrahimom (Okan Yalabık)...

Prvé stretnutie Hatice a Gülfem (Selen Ozturk) so Şah na chodbách sultánskeho paláca síce neprebehne celkom podľa plánu, no nijako to nezmenšuje radosť Hatice z prítomnosti jej zdanlivo síce veľmi krehkej a neškodnej, v skutočnosti však naopak veľmi silnej a nebezpečnej sestry – a tiež z jej plánov zasadiť Hürrem s jej pomocou úder, z ktorého sa už len tak ľahko nespamätá.

V paláci v Manise zavládol nepredstaviteľný žiaľ, pretože ťažkými horúčkami vyčerpané telíčko malého princa Sulejmana nevydržalo toľkú bolesť a drobček svojej vážnej chorobe aj napriek veľkej snahe lekárov podľahol. Kým následník trónu, princ Mustafova (Mehmet Günsur) a jeho matka Mahidevran (Nur Fettahoğlu) smútia sú stratou úbohého dieťaťa ochromení a smútia v súkromí, hysterická Fatma (Gonca Sarıyıldız) je doslova pološialená od žiaľu! Tlačí na Mustafu, aby sa pomstil Hürrem, pretože je presvedčená, že to ona spôsobila smrť jej syna – a chce, aby pocítila rovnakú bolesť!

Po večerných modlitbách dôjde pred mešitou k nepredstaviteľnému extempore – veľkovezír Ibrahim totiž nad sebou úplne stratí kontrolu, keď sa z davu ozvú nahnevané výkriky spochybňujúce jeho vieru. Vrhne sa medzi nespokojných ľudí, jedného z tých, ktorí si dovolili naňho zvýšiť hlas, vytiahne z šokovanej skupinky ľudí a nechá ho hodiť do žalára s tým, že ho majú na druhý deň za jeho opovážlivosť popraviť!

Nečudo, že keď sa táto správa na druhý deň rozšíri v Istanbule rýchlejšie ako lesný požiar – aj vďaka šikovnému kúpenému provokatérovi - sa rozhorčený ľud začne búriť a zhromaždí sa pred palácom na Konskom námestí a žiada od Ibrahima prepustenie zadržaného muža. Nuž a veľkovezír urobí to najhoršie, čo môže – s ozbrojenými vojakmi po boku prinúti ľudí, aby si vybrali, čo bude nasledovať. Buď sa okamžite v tichosti otočia a vrátia domov, alebo... Budú všetci popravení!

Keď Şah konečne zavíta do paláca na Konskom námestí, spýta sa Hatice, prečo ju vlastne volala do hlavného mesta, čo od nej vlastne očakáva?! Nuž a keď jej Hatice povie, čo presne do nej očakáva – pomoc pri vyriešení s problémom menom Hürrem a zabezpečení budúcnosti sultánskeho rodu – odpovie jej nemenej prekvapivo, ako rázne „Nie“!

Po tom, čo vládcu o intermezze pred mešitou informuje vezír Ayas (Fehmi Karaarslan), nechá si predvolať Ibrahima, aby mu povedal svoju verziu toho príbehu. No keď si ju vypočuje, veľmi sa rozhnevá. Šokuje ho priateľova trestuhodná arogancia, s akou si uzurpuje právo potrestať kohokoľvek zo svojich kritikov smrťou a prikáže, aby upovedomili sudcu Ebussuuda Efendiho (Tuncel Kurtiz), ktorý má tento neľahký prípad rozsúdiť! Hürrem je s týmto vývojom situácie nadovšetko spokojná, takže nečudo, že Rüstemovi (Ozan Güven), ktorý sa o to vo veľkej miere pričinil, odovzdá vskutku kráľovskú odmenu.

O tom, že smrť jej vnuka nebol žiadnou náhodou, je zjavne presvedčená aj Mahidevran. Jej žiaľ zo straty dieťaťa je taký veľký, že si od svojej najoddanejšej služobníčky Diany, ktorej aj vzhľadom na udalostí posledných dní ako jedinej stopercentne verí, vymôže prísľub, že pre ňu urobí čokoľvek. Aj keby to znamenalo niekoho zabiť!

Pre Rüstema nastal čas rozlúčiť sa a odísť z Istanbulu, keďže bol pred časom z Ibrahimovej iniciatívy povýšený. Zdá sa, že ťažšie, než rozlúčiť sa s jeho pani Hürrem či vládcom, ktorý si ho v posledných rokoch veľmi obľúbil, je preňho rozlúčiť sa s krásnou princeznou Mihrimah, pre ktorú vždy mal – a zjavne stále ešte má – veľkú slabosť on sám...